Lawcal Talks
Médiá

Prečo je bankový odvod v rozpore s európskym právom

Podľa dostupných informácií sa vláda s bankami dohodla na zrušení bankového odvodu výmenou za súhlas bánk s investovaním doposiaľ vybranej sumy odvodu, ale aj ďalších zdrojov do rozvoja ekonomiky. Súčasťou dohody má byť aj stiahnutie všetkých žalôb bánk a vzdanie sa možnosti vymáhať vrátenie už uhradeného odvodu. Detaily nie sú známe, no má ísť o kompromis oboch strán. Bolo by však legitímne zotrvať na súčasne platných podmienkach odvodu?

Načo je štátu bankový odvod

Slovensko zaviedlo bankový odvod v roku 2012. Počiatočná úroveň odvodu bola 0,2 percenta z hodnoty záväzkov banky zníženej o výšku vlastného imania.

Mal sa skončiť v roku 2020. Parlament sa však koncom roka 2019 rozhodol predĺžiť trvanie tejto osobitnej dane bez určenia konečného termínu a zvýšiť úroveň odvodu na 0,4 percenta. To znamená, že banky budú musieť platiť približne 300 miliónov eur ročne (dvojnásobok pôvodnej sumy).

Tento sektorový poplatok sa pripočítava k normálnym daniam plateným všetkými podnikmi na Slovensku vrátane bánk, ako aj k platbám do Fondu ochrany vkladov či do jednotného európskeho mechanizmu na riešenie krízových situácií.

Obhajovaným cieľom odvodu má byť vytvorenie zdrojov na riešenie prípadných budúcich finančných kríz. Táto potreba je však po zavedení jednotného európskeho rezolučného mechanizmu na riešenie krízových situácií v roku 2015 výrazne minimalizovaná, ak nie úplne vylúčená. Nedávne zvýšenie odvodu v situácii, ktorá nijako nenasvedčuje hrozbe rizík v bankovom sektore, je preto úplne v rozpore s deklarovaným cieľom. To odhaľuje, že skutočným cieľom posledného zvýšenia bankového odvodu je kumulácia dodatočných príjmov štátneho rozpočtu a nie sanovanie prípadných kríz.

Takto nastavený bankový odvod vyvoláva relevantné otázky o jeho súlade s ústavou, konkrétne s právom podnikať, ale aj niektorými princípmi právneho štátu. Spôsob prijatia takého podstatného zásahu do možnosti využiť hospodársku hodnotu majetku v dôležitom segmente hospodárstva taktiež vyvoláva otázky o legitimite opatrenia.

Prečo by odvod mohol byť v rozpore s právom Únie

Bankový odvod však môže byť v rozpore nielen s vnútroštátnymi ústavnými mantinelmi, no naráža aj na pravidlá Európskej únie. Možných dôvodov je viacero. Celkom reálne je podozrenie z nedovoleného zásahu do hospodárskej súťaže i nedodržanie pravidiel poskytovania štátnej pomoci. Zároveň je odvod v rozpore s podstatou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, ktorou boli zavedené jednotné pravidlá na riešenie krízových situácií finančných inštitúcií.

Za najsilnejšiu obavu však považujeme, že súčasné nastavenie odvodu s najväčšou pravdepodobnosťou predstavuje nedovolenú štátnu pomoc v zmysle článku 107 (1) Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Špeciálna daň či odvod aplikovateľný iba na jeden sektor musí byť dostatočne odôvodnený špecifickými potrebami či rizikami tohto sektora. Ak je skutočný cieľ bankového odvodu iný ako ten deklarovaný, opatrenie je bez dôvodu selektívne cielené len voči jednej skupine podnikateľov. Tým sú zvýhodnené iné segmenty finančného trhu.

Zdroje z bankového odvodu sú štátnymi finančnými aktívami, čo znamená viazanosť ich použitia zákonom. V zásade však zlepšujú bilanciu verejných financií a vláda ich využívala na krytie výdavkových priorít. Navyše, do roku 2016 mohli byť tieto zdroje využité na zvýšenie vlastných zdrojov financovania právnických osôb so 100-percentnou majetkovou účasťou štátu. Inak povedané, odvod mohol byť použitý na čokoľvek.

Vláda túto možnosť využila napríklad v roku 2015 pri riešení problémov Váhostavu. Tie nijako nesúviseli s bankovým sektorom. Ak by odvod pretrval, kto zabráni vláde, aby boli pravidlá použitia odvodu podobne otvorené aj v budúcnosti?

Rozpor s európskymi pravidlami riešenia kríz

Pozrime sa však podrobnejšie na tretí podstatný dôvod, ktorým je rozpor so smernicou 2014/59/EÚ. Európsky mechanizmus zavádza pravidlá na riešenie situácií, akou bola napríklad finančná kríza v roku 2008. Od roku 2015 prispieva do jednotného európskeho mechanizmu každá finančná inštitúcia členského štátu. Má sa tak zamedziť potrebe „vonkajších“ zdrojov.

Smernica umožňuje členským štátom vytvoriť aj vnútroštátne mechanizmy financovania prostredníctvom fondov kontrolovaných vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií. Európske inštitúcie síce v tomto smere priznávajú štátom „veľký priestor na diskrečnú právomoc“, na druhej strane sa však musí vnútroštátny mechanizmus riadiť relatívne prísnymi vecnými i formálnymi podmienkami na použitie a účelové určenie zdrojov.

Slovenský bankový odvod je osobitným systémom financovania, pričom podmienka použitia akumulovaných zdrojov je v slovenskom zákone pomerne všeobecná bez jasného spojenia s podmienkami stanovenými podľa smernice 2014/59/EÚ (vrátane rozsahu financovania a prijatých opatrení, uplatňovania právomoci orgánov pre riešenie krízových situácií, načasovania). O použití odvodu rozhoduje v zásade vláda bez jasne nastavených podmienok.

Vzhľadom na všeobecné podmienky stanovené slovenským zákonom a negatívne dôsledky osobitného odvodu na banky pôsobiace na Slovensku podľa nás odvod odporuje hlavnému účelu smernice 2014/59/EÚ (vymáhanie a riešenie finančných problémov). Odvod totiž podkopáva stabilitu a finančné podmienky konkrétnych subjektov slovenského bankového sektora. Dvojité zdanenie určené formálne na ten istý účel a bez jasných podmienok na použitie vyzbieraných zdrojov môže v kríze zvýšiť závislosť finančného sektora od verejných prostriedkov. Vnútroštátny zákon, ktorý ide proti zmyslu a cieľu európskych pravidiel, je problém.

Podobne dopadla aj daň z emisných kvót

Slovenská republika zaviedla od januára 2011 daň z emisných kvót, pričom prevádzkovatelia zariadení produkujúcich emisie boli povinní platiť preddavky na túto daň za roky 2011 a 2012. Sadzba dane bola určená na 80 percent z bezodplatne pridelených kvót skleníkových plynov, ktoré neboli využité alebo boli predané. Daň platila len do júna 2012, pričom preddavky za rok 2012 správca dane vrátil. Štát si teda v tomto prípade ponechal len preddavky dane za rok 2011.

V apríli 2018 rozhodol Súdny dvor Európskej únie vo veci PPC Power, a. s., proti Finančnému riaditeľstvu SR tak, že slovenská právna úprava zavedená predmetným zákonom je v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov.

Rozsudok jednoznačne uvádza, že odobratím takmer celej hospodárskej hodnoty emisných kvót (80 percent) vedie táto daň k úplnému potlačeniu stimulačných mechanizmov, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami. V dôsledku toho dochádza k potlačeniu stimulov určených na podporu zníženia emisií skleníkových plynov. Podniky, ktorým sa odobralo 80 percent hospodárskej hodnoty emisných kvót, stratili takmer všetky stimuly investovať do opatrení na zníženie svojich emisií, ktoré by im umožnili dosiahnuť zisk z predaja svojich nevyužitých kvót.

Podobná situácia nastáva aj pri bankovom odvode, keď je reálne ohrozená nielen tvorba zdrojov európskeho mechanizmu, no i samotné podnikanie bánk. Odstránenie dočasnosti odvodu môže mať totiž procyklické následky, pretože banky sú takto zaťažené aj v období nepriaznivých makroekonomických podmienok. Ide síce o ekonomický argument, na ktorý upozorňuje NBS i Európska centrálna banka, no je podstatný aj pre právne posúdenie vplyvu odvodu na európsky mechanizmus riešenia kríz, pravidlá štátnej pomoci i na hospodársku súťaž.

Zdanenie bezodplatne pridelených emisných kvót skleníkových plynov v uvedenej výške bolo v rozpore s právom EÚ. Na základe tohto rozhodnutia, ktoré následne aplikovali aj slovenské súdy, pristúpilo ministerstvo financií k vráteniu finančných zdrojov, ktoré boli neoprávnene odvedené. Rovnaká situácia môže časom nastať aj v prípade bankového odvodu.

Diskriminácia bánk

Je tiež možné namietať neodôvodnenú selektívnosť aj medzi rôznymi typmi subjektov pôsobiacich vo finančnom sektore. Nie všetky finančné inštitúcie, ktoré musia platiť príspevok do európskeho systému, sú totiž povinné platiť osobitný odvod. Ten sa vzťahuje len na banky a tie nie sú jediná skupina subjektov pôsobiaca na trhu s úverovými či investičnými službami. Uvedené bude platiť bez ohľadu na to, či budú základom na určenie výšky odvodu pasíva alebo zisk. Zároveň môže byť zásadný aj vplyv odvodu na cezhraničný trh s poskytovaním bankových služieb.

V neposlednom rade by zvýšený odvod štátu prostredníctvom zvýšených bankových poplatkov nepriamo opäť zaplatili občania, t. j. bežní klienti bánk. Navyše, zvýšenie bankového odvodu by mohlo mať vplyv na tvorbu vnútorného kapitálu, čo by mohlo znížiť ponuku bankových úverov, predovšetkým pre malých a stredných podnikateľov.

Ak sa potvrdí avizovaná dohoda medzi vládou a bankami o zrušení odvodu, dôjde pre vládu k správnemu kroku. Prípadná súdom potvrdená povinnosť vrátiť sumu už uhradeného bankového odvodu by totiž mohla mať, na rozdiel od nutnosti vrátiť daň z emisných kvót, o dosť zásadnejší vplyv na verejné financie.